Paradoxná insomnia

Svet spánku je plný paradoxov. Napríklad čím viac sa snažíme zaspať, tým viac nám spánok uniká, alebo čím viac sa snažíme upokojiť, tým viac sme nepokojnejší, alebo insomnia sama osebe je paradox – je to naučený strach z toho, že sa nevyspíme a jej riešenie je paradoxné tzn. nesnažiť sa zaspať. 

Teraz sa však budem venovať paradoxnej nespavosti. Môžeme to vysvetliť ako veľký nesúlad v tom, koľko sme reálne spali a koľko si myslíme, že sme spali.  To znamená, že ľudia odhadujú, že spali oveľa menej, ako v skutočnosti.Ako vždy, vinníkom tu je hyperarousal, ktorý spôsobil, že máme iné vnímanie stavu spánku. Náš spánok je síce ľahší, ale stále je to spánok. Naše telo robí presne to čo potrebuje. Potrebuje spať, tak spí, ale tiež nás potrebuje upozorniť na “hrozbu” nočnej bdelosti, preto nám vysiela hyperarousal. A ráno je prvá naša myšlienka “vôbec som nespal”. Náš mozog nám nepovie “Hej, spal si tu, tu a tu” pretože to nie je dôležité. Hrozba je tá, že nespíme, preto nám podsunie informáciu “Pozri, nespal si tu, tu a tu.” a na ostatnom nezáleží a niekedy máme pocit, že sme bdelí celú noc. Vďaka hyperarousalu sú naše zmysly úplne na hrane. Počuli by sme aj špendlík padnúť v druhej miestnosti, alebo nášmu zraku vadí akékoľvek svetlo. Aj napriek tomu, spánkový tlak si nájde svoju cestu a prekryje hyperarousal. 

Ako príklad paradoxnej nespavosti najradšej zdieľam skúsenosť jedného nášho klienta. Trpel chronickou nespavosťou a jednou z bežných praktík je, že človeka pošlú do spánkového laboratória, či nemá spánkové apnoe (porucha dýchania počas spánku). Ľahol si do postele, dali mu na hlavu elektródy na meranie mozgových vĺn a kyslíkovú masku na tvár. Vtedy povedal sestričke – “Nie je žiadna šanca, aby som s týmto na sebe spal.” Sestrička len pokrčila plecami a odišla. Čo sa zdalo ako malá chvíľa sestrička sa vrátila a klient jej vraví: “Vidíte, nespal som ani chvíľku!” Sestrička sa len usmiala a doniesla mu papier so záznamom jeho spánku a povedala: “Vidíte, spali ste 5 hodín v kuse!” 

Z tohto vyplýva, že naša myseľ si s nami zahráva. To čo my subjektívne vnímame ako realitu, objektívne realita nie je. Preto je veľmi nápomocné, ak hľadáme dôkazy, že sme spali. Ak žijeme s niekým v domácnosti, môžeme sa spýtať, či sme spali. A často odpovede bývajú: “Ale jasné vtedy a vtedy si pochrapkával!” 🙂 A keď nemáme nikoho, kto by nám to potvrdil, alebo nie sme si istí či sme spali. Tak to berme z tej pozitívnej stránky – “Keď neviem či som spal, tak pravdepodobne áno.” Pozrime sa na pohár ako spolovice plný, než spolovice prázdny.